Určite ste to už zažili. Prvé stretnutie s vaším obchodným partnerom. Všetko hrá ako má. Všetko ladí. Samé harmonické akordy, žiadne disharmónie. A napriek tomu po stretnutí máte taký zvláštny pocit. Vôbec neviete, čo to je. Neviete prečo. Neviete čo ho vyvolalo, ale je tam.
Vaše druhé JA hneď zmobilizuje rozum a predostrie vám všetky dostupné argumenty:
“Čo robíš paniku? Veď klient je na rovnakej vlne ako ty. Tváril sa, že rozumie, že chápe a že je mu to jasné. Súhlasil aj s cenou a dokonca aj so zálohovou platbou. Takmer ideálny klient.”
Vypočujete si svoje vlastné argumenty a poviete si – jasné, je to tak. Na čo tá panika?
Nuž takto “vyargumentovaný” sa pustíte do práce. Naštartujete celý projekt, naštartujete tím, rozdáte úlohy. Blíži sa ďalšie stretnutie s klientom. Pozbierate čiastkové výsledky, na ktorých ste sa dohodli a idete prezentovať. Všetko prebehne nad očakávania. Klient je spokojný, ba priam nadšený. Všetko vám schválil a potvrdil.
Dokonca vám pohladká vaše ego: “Presne takto som si to predstavoval. Zvládli ste to lepšie ako váš predchodca. Len tak ďalej”.
Ale vy máte opäť ten divný pocit. A hlavne tá veta: “…ako váš predchodca”. Opäť hľadáte argumenty na odvrátenie čiernej nálady. Nerozumiete prečo a odkiaľ, ale je to tu opäť. Dokonca začínate mať pocit, že ste paranoidný,málo spoločenský a pravdepodobne nie ste klientovi sympatický.
“Áno. To je ono, asi mu nie som sympatický. Ale nad to sa treba povzniesť, lebo toto je o dobrej práci a o peniazoch za odvedenú prácu a nie o osobných sympatiách”, poviete si.
Odľahne Vám. Vyargumentovali ste si to. Vrátite sa medzi svojich a opäť povzbudíte celý tím. Pracujete týždne. Mesiace.
Občas v tíme niekto kladie odpor a poukáže na isté úskalia a nejasnosti. Vy ste však plný argumentov (veď ste si ich už pred tým zozbierali), a preto vám nerobí problém presvedčiť ktoréhokoľvek člena tímu, že jeho “divný pocit” je iba prelud.
Projekt je takmer hotový. Ste v štádiu, kedy je opäť čas stretnúť sa s klientom a predložiť mu takmer hotovú vec. Všetko je nachystané, čakáte iba na potvrdenie termínu stretnutia.
Cŕŕŕn. Zvoní telefón.
…áno dohodnuté, budem tam.
Ste plný nadšenia. Prezentujete a ukazujete ako geniálne ste to urobili. Čo všetko to dokáže a ako to klientovi uľahčí život. Idete skoro vzlietnuť od vzrušenia.
A vtedy to príde!
Pozriete sa na klienta a je vám všetko jasné.
Je vám jasné, že je to celé zle.
Nie, nie je to zlé.
Je to ešte horšie.
Zastavíte sa.
Vlastne nie.
Vy padáte.
Výdych, nádych.
Skúsite najprv opatrne: “Niečomu nerozumiete, alebo som rozprával príliš rýchlo? Je potrebné zastaviť sa pri niečom a vysvetliť?”
Ticho.
Síce iba krátke, asi tak jednu sekundu, ale máte pocit, že trvá už 20 minút.
To, čo v takýchto prípadoch zvyčajne nasleduje, nejdem ani opisovať. To by bolo na knihu :-).
Vo väčšine je to o tom, že došlo medzi vami a klientom k veľkému nepochopeniu.
Absolútne nechápete, nerozumiete. Máte pocit, ako keby ste sedeli s úplne iným človekom.
Klient vás presviedča, že on nechcel to, čo ste urobili. Vy mu ukazujete všetky poznámky, všetky schválené veci, ale on stále tvrdí, že on si to predstavoval ináč.
V sekunde pochopíte skutočnosť, že ste síce obaja používali tie isté slová, hovorili ste tým istým jazykom a používali ste tú istú terminológiu, ale nebolo to to isté.
Jednoducho, váš divný pocit sa teraz zhmotnil v plnej miere. Teraz už viete o čom bol a odkiaľ prichádzal. Ale viete to až teraz, keď ste do toho investovali vy a váš tím veľké množstvo energie, času a v neposlednej miere aj peňazí.
Takýchto prípadov som nezažil veľa. Ale dosť na to, aby som sa poučil a viac počúval svoj 6. zmysel.
Tieto príbehy ma naučili niekoľko základných vecí, ktoré odvtedy používam v praxi a pomohli mi eliminovať tieto nedorozumenia:
Niekedy ma presviedčali moji zamestnávatelia, kolegovia a známi, že každý je náš klient a my chceme všetkých a vieme všetko a že celé je to iba o tom, aby sme si zobrali jeho peniaze.
Ideálne aby sme na tom čo najmenej odrobili a čo najviac vyfaktúrovali. Niečo v zmysle “quick and dirty”. Niektoré z týchto “afirmácií” som si aj preniesol do svojho podnikania, ale zistil som, že to nie je celkom tak.
Nie každý je náš klient a niekedy je oveľa lepšie a ľahšie povedať: ”Ďakujem, neprosím.” Aj za cenu, že budete musieť vrátiť peniaze.
V tej chvíli je to bolestivé, ale s odstupom času váš vlastný život, alebo známy od konkurencie (ktorý “náhodou dobre” pozná vášho klienta) vás uistí, že to bolo veľmi dobré rozhodnutie.
Ak sa ocitnete niekedy v takejto, alebo podobnej situácii, či už na jednej, alebo druhej strane, zastavte sa! Porozmýšľajte a vyhodnoťte, či nie lepšie ukončiť novovznikajúci vzťah a vrátiť sa z kratšej cesty.
Určite tak urobte hlavne vtedy, ak oproti vám budeme sedieť práve my a vás bude dookola prenasledovať ten ”divný pocit”. Povedzte nám: “Ďakujem, neprosím!” Všetkých nás to posunie vpred a o to nám predsa ide 🙂